Slovenská klasika

Do povesťovej mapy Slovenska pridávame knihu, aká u nás ešte nebola. Unikátne príbehy, ktoré si medzi sebou rozprávali ľudia z hustých karpatských lesov a prekrásnych polonín od čias, keď kraj spravovali chrabré rusínske kniežatá, krivdy naprávali statoční zbojníci a svet ľudskej fantázie ovládali bájne bytosti, draci, čerti, víly a kamenní strážcovia pokladov. Príslušníci počtom neveľkého národa Rusínov žijú medzi nami, ani o tom veľmi nevieme. Obývajú kraj na východ od Vysokých Tatier až do Poľska a na Ukrajinu pozdĺž oblúka, ktorý tvoria hrebene a horstvá Karpát. Veľa ich žije na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola svojho času súčasťou Slovenska. Žijú tu najmenej tak dlho, ako toto územie obývame my Slováci spolu s ostatnými slovanskými národmi. Krása a jedinečnosť povestí zo zázračnej studnice rusínskej ľudovej slovesnosti až chytá za srdce a uchvacuje. Veríme, že naši čitatelia budú rovnako očarení, ako boli autori tejto knižky, do ktorej prerozprávali aspoň malú časť rusínskeho povesťového pokladu.

Je to prvá vedecká monografia o polopredikatívnych konštrukciách v slovenčine. Autor v nej nadväzuje najmä na svoje predchádzajúce práce z oblasti slovenskej syntaxe a predkladá vlastnú koncepciu tohto špecifického druhu syntaktických konštrukcií, ktoré slúžia na zhusťovanie nášho vyjadrovania najmä v prejavoch náučného štýlu. Podáva systémové vlastnosti a typológiu tohto druhu konštrukcií, stojacich na hranici medzi jednoduchým vetným členom a vetou, a prináša početné údaje o výskyte a vývinových tendenciách jednotlivých typov, ako aj polopredikatívnych konštrukcií ako celku v súčasnej spisovnej slovenčine. Svoje závery dokladá bohatým výberom dokladov čerpaných najmä zo slovenského literárneho jazyka.

Tohto roku som sa znova dostal k Pivnici plnej vlkov Ladislava Ťažkého. Znova som žasol nad jej jazykom, nad jej literárnou kvalitou, nad jej „predčasovosťou“, nad jej naliehavosťou, nad neúprosnosťou snahy o pravdivý dialóg s čitateľom, nad jej nešovinistickým národovectvom, nad jej literárnou aj spoločenskou odvahou. Pivnica plná vlkov nie je písaná „perom“, ale „krvou“. Krvou našich dejín, ktorá je v krásnej symbióze s autorovým spisovateľstvom. Je napísaná v snahe vyplniť biele miesta, o ktorých sa dnes toľko hovorí, ale sa nevypĺňajú. Z povedaného je vari jasné, že uvádzané kvality akosi neviem nájsť v literatúre vydanej v roku 1988. Mám pocit, že ak by aj dnes spisovatelia dokázali takým spôsobom nahmatať problematiku dnešnej doby, nemusela by literatúra opúšťať spomínané „svoje dávne, už aj určitou tradíciou posvätné miesto“, ale sa začleniť do tvorby spoločenského vedomia. Ak sa nemýlim, metódou liečenia spoločenského vedomia bolo zverejňovanie diagnózy. A hoci si myslím, že práve diagnostika by mala byť funkciou literatúry – akútnosť dnešného stavu volá po slovnej diagnostike z akýchkoľvek prameňov slova. Ak by si slovenská literatúra dokázala udržať onú rovinu úpornej snahy o diagnózu, pravdu, naliehavosť a majstrovstvo – azda by sme dnes nemuseli toľko hovoriť o „ustupovaní literatúry“, ale ani o ekológii, devastácii, demoralizácii, relatívnosti objektívnej pravdy a objektívnej lži, ľahostajnosti, zameškaných vlakoch i katastrofických prípadoch slovenského literátstva, sebareflexii kritiky na povel, o svedomí...