Biografie, životopisy, osudy

Kniha odkrýva zaujímavé osudy rodiny Čarnogurských a predovšetkým mapuje životnú cestu tohto zaujímavého slovenského politika a rozhľadeného Európana. Ján Čarnogurský je muž, ktorý je vždy sám sebou, vždy individualistický. Nehovorí, čo sa druhým páči, čo sa očakáva, ale iba to, čo si o veci sám myslí. Je možno jediný medzi našimi politikmi, ktorý vie, že politika potrebuje myšlienky. V rozhovore s novinárkou Ivou Kernou hovorí o tradičných hodnotách, o filozofii ľudskej existencie, o význame a poučení z histórie. Ján Čarnogurský je tým, čo je pre formovanie samostatného slovenského myslenia a myslenia na Slovensku nevyhnutne dôležité. Niet dôvodov na lokajské pochybnosti o tom, či môže mať Slovensko politika s vlastným názorom, ale najmä s vlastnou analýzou medzinárodných vzťahov.

Hlboko ľudské a objavné postrehy o živote na našej planéte bez akýchkoľvek predsudkov predstavujú len jeden aspekt knihy Ako som sa naučil rozumieť svetu. Popritom sledujeme celoživotnú púť lekára, vedca, humanistu a otca rodiny, ktorý aj v pokročilom veku neváhal skúmať príčiny rôznych epidémií priamo v centrách ich výskytu.Rosling si uvedomuje, že pokrok a blahobyt posledných desaťročí prichádzali len pozvoľna s každou novou generáciou a vyšším vzdelaním. Sám načrel aj do vlastného rodokmeňa a priznal sa, že jeho prastarí rodičia pri čítaní len slabikovali, babička prala v cementovej výlevke a otec sa ostýchal vkročiť do moderného hypermarketu. A to hovoríme o Švédsku dvadsiateho storočia.Boli to predovšetkým fakty, ktoré pomohli Roslingovi vysvetliť, ako funguje svet. A ešte zvedavosť a odhodlanie. Hans v knihe rozpráva, ako sa stal mysliteľom, a približuje svoju celoživotnú cestu z pohotovostnej kliniky v Mozambiku na Svetové ekonomické fórum v Davose. S hlbokou ľudskosťou a radosťou rozpráva príbehy, ktoré s rovnakou radosťou počúval celý svet.

Útla spomienková próza tvorí významnú časť literárnej tvorby Hany Ponickej, ktorú zastupujú najmä tri práce vychádzajúce z osobnej skúsenosti. Ábelovský dom predstavuje začiatok oblúka, jeho stred tvorí dokumentárno-beletristická kniha Janko Novák a uzatvára autobiografické dielo Lukavické zápisky. Spomienka na Boženu Slančíkovú-Timravu je vlastným príbehom Hany Ponickej, ktorú už ako mladé dievča fascinovali osobnostne aj literárne najmä tri ženy: Božena Němcová a novohradské rodáčky E. M. Šoltésová a Božena Slančíková-Timrava. Dej príbehu tvoria dve časové línie — v prvej sa martinská gymnazistka vyberá spolu s otcom za svojím literárnym idolom — sedemdesiatročnou spisovateľkou, ktorej dielo dôverne pozná a obdivuje. Po rokoch sa vracia do Ábelovej v rodnom Novohrade už ako mladá žena a matka po smrti Timravy, aby rekapitulovala vlastné zážitky v prostredí, kde Timrava prežila celý život. Drsnú krásu novohradskej planiny umocňujú rázovití Ábelovčania, ktorí milujú svoju pani spisovateľku, „kišasonku“, ako jej dôverne hovoria, a ich dobrosrdečný nadčasový humor. Autentické postrehy, atmosféru prostredia, v akom žila Timrava, a jej hlavné povahové črty hodnoverne dokresľuje fotografický materiál z rodinného archívu a dosiaľ neuverejnená osobná korešpondencia Hany Ponickej s Boženou Slančíkovou-Timravou.

30 životov II. - Iveta Grznárová, Ján Karásek, Alžbeta Pňačeková, Danier Hevier ml., Lucia Ležovičová, Ladislav Bodík, Vydavateľ: MAFRA Slovakia a.s., Väzba: Knihy viazané, Počet strán: 372, Rok vydania: 2022 Už niekoľko rokov v HN magazíne, ktorý vychádza ako víkendová príloha Hospodárskych novín, pátrame po ľuďoch, ktorých osud bol niekedy úsmevný, neraz tragický, no vždy pohnutý. A inšpiratívny. Keď sme vydali knihu 30 životov, ani sme nedúfali, že čoskoro budeme musieť riešiť dotlač. Povzbudení záujmom aj ohlasmi sme si vraveli, že vám, čitateľom, sa málilo. A nám, autorom, sa uľavilo, že mnohí z kandidátov, ktorých sme museli s ťažkým srdcom vyškrtnúť z prvého dielu, budú mať šancu svoj časopisecký „život“ predĺžiť aj v knihe. Medzičasom sa nám nazbierali i ďalšie zaujímavé príbehy, výber ktorých vám tu s pokorou predkladáme. Ukážka: Život na roztočenom kolotoči ukončila rakovina Herečka Zora Kolínska Zora Kolínska. Herečka, speváčka, podnikateľka. S nezabudnuteľným hlasom, charizmou – a tiež vraj najkrajšími nohami v slovenskom šoubiznise. Žena – živel, ktorej bolo všade plno: v divadle, vo filme i v televíznom Repete. Stačil však okamih a jej život roztočený na plné obrátky sa totálne zvrtol. Apríl roku 2002: na jej milovanej chalupe pri Seneckých jazerách ju v bezvedomí nachádza herec Matej Landl. Zora sa preberá až v nemocnici v Bratislave, kam ju prevezie sanitka. Sama si najprv myslí, že dostala epileptický záchvat. Nikto ešte v tých chvíľach netuší, že doktori čochvíľa na jej mozgu objavia nádor vo veľkosti malého jablka, že podstúpi dve operácie, desiatky ožarovaní. A že jej čas je vymeraný na ani nie tri mesiace života... „Zorka bola ‚grande‘ dáma. Keď som ju navštevovala v nemocnici, občas som musela priviesť niekoho na pedikúru alebo manikúru,“ spomína na ňu pri našom stretnutí v jednej z bratislavských kaviarní Emília Lörinczová, pravdepodobne najdôvernejšia priateľka Kolínskej. Šarm, noblesa a elegancia boli sudičkami, ktoré verne stáli po boku herečky od kolísky po hrob. „Bola energetický náboj. Ťahúň s neskutočnou energiou, ktorý hnal každého. Dokázala človeka naštartovať, aj keď sa mu nechcelo.“ Ešte i dnes sa Lörinczovej zalesknú oči pri spomienkach a ich tok musí na chvíľu prerušiť. „Ľudia, ktorí predčasne odídu, akoby žili intenzívnejšie...“Dvojka z chovania Kráľova Lehota na Liptove – miesto, kde sa budúca herečka narodila. Mala osem rokov, keď akýsi opitý vodič nezvládol volant, vyletel do protismeru a vrazil do auta, v ktorom sedela aj jej mama. Neprežila. Zorin brat mal vtedy deväť rokov. „Nasledujúce štyri roky sme žili s otcom sami a náš vzťah to len utužilo. Obaja sme sa stali oveľa samostatnejšími a voči okolitému svetu sme vždy stáli pri sebe a jeden druhého bránili,“ hovorí Ctibor Kolínsky. Otec sa potom druhýkrát oženil a rodina sa rozrástla o Líviu, nevlastnú sestru súrodencov. Malá Zora nevyrastala ako traumatizované dieťa. Už v škôlke na besiedkach hrávala v rôznych scénkach, neskôr pokračovala v školskom divadle, recitovala, vyhrávala súťaže. „Vystrihovala si z časopisov fotografie filmových herečiek a robila si z nich album,“ dodáva Kolínsky. „Bola dosť sebavedomá, nehanbila sa verejne vystupovať a hovoriť svoje názory. Bola veľmi pracovitá a išla za svojimi cieľmi. Už v detstve sa prejavovala ako vodcovský typ.“ Dôkazom bratových slov môže byť aj dvojka z chovania, ktorú si Zora „vyslúžila“ v desiatej triede košickej jedenásťročky. Nápad, aby celá dievčenská trieda zutekala pred hodinou matematiky, sa zrodil v jej hlave. Hrozilo jej dokonca vylúčenie zo školy. Kto by si však pomyslel, že Kolínskej sny ďalej smerovali k herectvu, mýlil by sa. Mladé dievča váhalo medzi medicínou a veterinou. Na dosky znamenajúce svet ju nakriatla až spolužiačka. Triedny učiteľ svojej žiačke útek vrátil aj s úrokmi – prihlášku na štúdium herectva na VŠMU neodoslal. „Otec to šiel k riaditeľovi reklamovať. Ten si zavolal triedneho, ktorý neposlanie prihlášky zdôvodnil tak, že VŠMU je talentová škola a keďže Kolínska talent nemá, bolo zbytočné ju aj posielať,“ objasňuje jej brat. Od herectva k podnikaniu Prihláška napokon predsa len doputovala, kam mala, a kariére mladej Kolínskej už potom nič nestálo v ceste. Po ukončení štúdia začala pôsobiť v Krajskom divadle v Trnave. A v rámci jedného predstavenia tu musela zaspievať pieseň. Jej autorovi Petrovi Smékalovi sa Zorin prejav zapáčil a nový song bol na svete. Hneď pri prvom vystúpení v televízii vyhrala súťaž Vyberte si pesničku. „Nato dostala ponuku naspievať pre televíznu hitparádu svetový hit Hello boy, päť kôl za sebou hitparádu vyhrala, a potom to už išlo samo,“ spomína Ctibor Kolínsky. Neskôr sa v divadle poézie nerealizovala len ako herečka, ale aj ako speváčka v kabaretných programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Okrem iných angažmánov bola jednou zo zakladajúcich členiek Divadla Astorka Korzo ‘90. Bola doslova všade – v divadle stvárňovala dramatické i komické postavy žien, objavovala sa vo filmoch, nahrávala platne. Dokonca si po Nežnej revolúcii otvorila v bratislavskom Dome novinárov predajňu s nábytkom, v ktorej mohla uplatniť svoj vycibrený vkus. Výstavný salón si čoskoro získal renomé a na výstavách trikrát získala ocenenia za najkreatívnejšiu expozíciu.Traja osudoví muži Temperamentná krásavica nemala núdzu ani o obdivné pohľady mužov. Len traja sa však stali tými osudovými. Už na VŠMU si ju všimol o rok starší spolužiak Milan Lasica. A nebol jediný.