Poézia

Láska je číry prameň, jar a zlatý lúč, z jazmínu je jej brána, zo striebra jej kľúč. Týmito veršami sa končí svetoznáma báseň Cesta lásky (v českom preklade Vítězslava Nezvala vyšla pod názvom Příběh panice) – dielo najväčšieho azerbajdžanského básnika, ktorý písal po perzsky. Iljás bin Júsuf Nizámí Gandževí (1141 – 1209) sa narodil v Gandži v rodine remeselníka a vo svojom rodnom meste na upätí Malého Kaukazu prežil väčšinu života – preto k jeho menu patrí prívlastok Gandževí. Obsah básne Cesta lásky je šibalský. Autor ho skomponoval ako defilé erotických dobrodružstiev hlavného hrdinu – princa, ktorý sa zas a znova usiluje stratiť panictvo, ale vždy mu ten zámer – práve, keď šantí s milenkou –, vo vrcholnej chvíli niečo prekazí. Jej sladkosťou čo najskôr túži vzpružiť sa, do studničky jej živej vody vhrúžiť sa. Vtom pri altánku somár leva rozzúri, lev zatína hneď do somára pazúry. Ich boj aj altánku dá zabrať poriadne, zrúti sa strecha, altánok sa rozpadne. Záver básne je však vysoko morálny: Po tom, čo zažil, stal sa vzorom miernosti. Dodržiavať sa rozhodol sľub vernosti. Veď zistil v noci v záhrade, že všetko má svoj čas a zdržanlivosť nie je pohroma. Svoj cieľ dosiahne princ v manželstve. Kniha je vyzdobená nádhernými ilumináciami, ktoré pochádzajú z doby, keď vznikol aj tento dávny, no stále živý básnický text. Čítať ho je dodnes pôžitkom.Podľa anglickej interpretácie C. E. Wilsona, profesora perzštiny na londýnskej University College, prebásnil Ľubomír Feldek.

Kniha Čas večne prítomný je súborným vydaním básní, ako naznačuje aj podnázov „staré i nové dumky“, s autorovou esejou Poézia a filozofia mysle a s doslovmi srbského básnika a literárneho vedca profesora Dušana Stojkovića a redaktora knihy, básnika a spisovateľa Petra Mišáka. Súborná zbierka obsahuje 15 tematicky blízkych cyklov, Prolegomenu i Epilóg. Knihu ilustroval akad. Maliar Stanislav Balko. Bielikova poézia je charakteristická filozofickou reflexiou, osobitým vzťahom medzi poéziou a filozofiou, no zároveň je aj lyrická. Dokladajú to aj jej súzvuky s tvorbou velikánov svetovej poézie (Rainer Maria Rilke, Thomas Stern Eliot, Milan Rúfus, Josif Brodský...) Ak uvádza P. Mišák, v zbierke máme tú česť s dôkladným poznaním všetkého, čím básnik predznamenáva vlastné autorské (poetické) výpovede. Jeho básne, podľa D. Stojkovića, sú „chvenia nahej ľudskej bytosti, nahej duše, tej, ktorá sa ocitla na návetrí dejín, bitá aj zvonku, aj zvnútra, plná trosiek svojho a všeobecného jestvovania, ktorá si zaumienila, že svojím spevom v púšti, v ktorej sme, prenikne do svetla...“

ŠTEFAN ŽÁRY sa ako jediný zo slovenských spisovateľov pravidelne vracal k spomienkovým esejam o svojich umeleckých spolupútnikoch. Výber z nich ponúka pestrý kaleidoskop spomienok na život v starej Bratislave, na zlaté časy bohémy. Žáry objavuje pre staršieho i mladého čitateľa svet dávno zaniknutej umeleckej pospolitosti, ktorého dejiskom boli staré bratislavské kaviarne, nespočetné viechy aj Budmerický kaštieľ. Vďaka pôsobivým portrétom známych výtvarníkov, spisovateľov a významných osobností slovenského umeleckého života sa čitateľ stáva spoluúčastníkom bujarých posedení na obľúbených miestach stretávania, v Metropolke, Grandke, Luxorke, Štefánke. Básnik si tu na základe osobného poznania podáva ruku so znalcom a očitým svedkom, čím sa zvyšuje dokumentárna a kultúrno-historická hodnota autorovej výpovede. Je hravý, rozmarný. Šťavnatý jazyk okorenený iskrivým humorom rozhľadeného rozprávača mu pomáha sugestívne stvárniť život, záľuby i tvorbu najbližších kolegov od pera aj priateľov výtvarníkov. Portrétuje ich s láskou, ako priamy aktér presvedčivo podáva cenné postrehy z ich života. O všetkých spolupútnikoch vie svoje, veď v literatúre pôsobil sedemdesiat rokov. ............................... Čoskoro po oslobodení začali sa bratislavskí spisovatelia stretávať v bratislavskej kaviarni Slávia. Kaviareň stála neďaleko Michalskej brány a veky slúžila „presburgerom“ pod monarchistickým názvom Regina. Nový národný správca ju premenoval na Sláviu, a keďže bol nielen národne uvedomelý, ale aj gramotný, privábil kŕdeľ hladných či smädných intelektuálov, lebo ako zahraničný vojak zo západu mal blízko k unrovým špecialitám. V polovici augusta vrátil som sa aj ja do vlasti... Po dvojročnom exile som bezradne pobehoval po známych podnikoch, až ma ktosi nasmeroval do Slávie. Moja radosť prešľahla v euforické prekvapenie, veď táto neveľká útulná kaviareň priam praskala pod návalom spisovateľov každého druhu i generácie: takmer všetkých bývalých hostí Metropolu, Grandu, Luxoru... Štefan Žáry, Rande s básnikmiŠtefan Žáry sa narodil 12. 12. 1918 v Ponikách. V roku 1929 začal navštevovať gymnázium v Banskej Bystrici, kde literárne debutoval už ako maturant. V roku 1939 sa zapísal na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity na štúdium slovenčiny a francúzštiny. V roku 1942 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu, po výcviku bol začiatkom roka 1944 prevelený do Talianska. O dva roky, po návrate na Slovensko, sa zamestnal ako redaktor v denníku Národná obroda. V roku 1948 sa stal korešpondentom agentúry ČTK v Ríme. Po návrate z dvojročnej zahraničnej služby v Taliansku pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1970 sa venoval už len literárnej činnosti. Imaginačným a pocitovým založením Žáry od samého začiatku inklinoval najmä k poézii. Jeho literárny záber bol však široký a pretavil sa aj do iných slovesných oblastí, najmä do prózy a esejistiky. Rozsiahle dielo autora dnes zastupuje vyše pol stovky kníh. Z nich hodno spomenúť básnické zbierky Zvieratník, Dobrý deň, pán Villon, Cesta, Aká to vôňa, Návšteva, Po mne iní, Ikar večne živý, Púť za kolibríkom, Čierna Ofélia a Orchidea nostalgis. Z prozaických prác si zaslúžia pozornosť poviedky z Talianska Apeninský vzduch, Dolu na juhu, autobiografické rozprávanie o vojnových zážitkoch v Taliansku Azúrová anabáza a memoárová próza Úsmevné údolie. Venoval sa aj prekladovej básnickej tvorbe. Slovenskému čitateľovi predstavil významných autorov románskych literatúr, ako sú A. Rimbaud, G. Appolinaire, P. Eluard, F. García Lorca, P. Neruda, N. Guillén, G. Ungaretti, S. Quasimodo a P. P. Pasolini. Posledné tri desaťročia života venoval zvýšenú pozornosť esejistickej tvorbe zastúpenej dielami Snímanie masiek, Stovežatý básnik, Zlatoústi rozprávači, Rande s básnikmi, Nedávny dávny svet a Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum.

Spolok slovenských spisovateľov vydal antológiu básní členov, prispievateľov a priaznivcov s cieľom predstaviť širokú tvorivú základňu najstaršieho a najväčšieho spisovateľského združenia na Slovensku, ktoré vzniklo pred 95 rokmi. V antológii je zahrnutých 172 žijúcich autorov a k slovenským tvorcom sú zaradení aj niektorí významní zahraniční mimoriadni členovia Spolku. Básňami sa predstavili takmer štyri generácie slovenských spisovateľov od najstaršieho (1925) po najmladšieho (1995). Antológia predstavuje na Slovensku prvé vydanie tohto druhu v takom početnom a reprezentačnom zastúpení žijúcich básnikov. Básnici sa v antológii prezentujú so skromným želaním, aby, válkovsky vyjadrené, poézia bola stále poznanie plus ilúzia a bola ako láska strašne bohatá...

Hořká slova z hořké dobyTrojici stěžejních básnických sbírek Utkvělé černé ikony (1965), Stránky z deníku (1968) a Samosoud (1968), v nichž Jan Zábrana surově sugestivním výrazem vystihl pocity nejistoty a marnosti v poúnorové době, rozšiřuje nedokončený soubor „samomluv“ Zeď vzpomínek z let 1969—1971, úsečně shrnující básníkova intimní, tvůrčí i politická traumata. Prvky autobiografičnosti, útržkovitost, všednost a skepse, dokumentárně zachycené prostředí městské periferie s fabrikami i výčepy, podobně jako snaha o nestylizovaný záznam vyslechnutých rozhovorů či improvizovaný proud vlastních myšlenek sbližují Zábranovy „svědecké“ prózy z padesátých let (povídky Nohy, Psovod Gerža, V noci u pece, Kurevská zima, Peklo peněz a Přes Císařskou louku...) s díly Bohumila Hrabala, Jiřího Koláře, Josefa Škvoreckého či Josefa Jedličky