LITTLE DUTCH – Hrkálka presýpacie hodiny Námornícky záliv

„Volám sa Kyle Straker a už neexistujem.“ Takto sa začína príbeh Kyla Strakera, nahraný na starých zvukových kazetách. Možno si myslíte, že tie kazety sú podvrh. Ale možno obsahujú históriu dávneho sveta … Pokiaľ to, čo tie kazety hovoria, je pravda, potom všetko, čo si myslíme, že vieme, je lož. A ak všetko, čo vieme, je lož, znamená to, že ňou sme aj my?

Od februára 2018 sa v našej spoločnosti stále viac hovorí o práci novinárov a rizikách, ktoré so sebou nesie. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, čo znamenalo byť novinárom napríklad pred storočím? Na túto otázku prináša kniha hneď niekoľko odpovedí. Nájdete v nej deväť dynamických príbehov novinárov pôsobiacich na našom území od polovice 19. do polovice 20. storočia. V rozprávaní o Ľudovítovi Vladimírovi Riznerovi sa dozviete, že vydavateľom sa už pred viac ako sto rokmi nie vždy chcelo platiť za novinársku prácu. Kapitola o Jánovi Nepomukovi Bobulovi približuje, ako sa mladý a nádejný člen slovenského národného hnutia pre osobný prospech priklonil k maďarskej politickej reprezentácii. K rovnakým ideálom sa nielen slovom, ale aj novinárskou praxou hlásil aj redaktor Karol Kubányi. Na živote Dušana Porubského možno pozorovať, že novinári boli za svoje názory aj väznení a za pracovitosť a výsledky aj povyšovaní do významnejších funkcií. O tom, že už na začiatku 20. storočia sa vydávaním novín sledovali aj podnikateľské aktivity, prezrádza príbeh o Terézii Vansovej. V podobnom kontexte možno sledovať aj rozprávanie o Jánovi Páričkovi, ktorý ešte pred prvou svetovou vojnou ekonomicky aj obsahovo zefektívnil upadajúcu slovenskú tlačiareň. To, že novinárčina sa stala politickým bojiskom, dokazuje text o Floriánovi Tománkovi. Život Jozefa Hranca potvrdzuje, že práca novinára bola v medzivojnovom období aj účinnou zbraňou voči spoločenským neduhom. Kapitola o Karolovi Gulišovi ilustruje, že totalitné režimy nemali pochopenie pre satirických novinárov, ktorí poukazovali na ich chyby.

Nie je veľa publikácií približujúcich umelecké dedičstvo predkov, a týka sa to aj klasických diel slovenskej literatúry, generácii mladých ľudí 21. storočia. Na podobný počin sa podujal Daniel Hevier: doslova „odomknúť“ hádam najznámejšiu skladbu slovenskej poézie súčasným mladým ľuďom. Marínu podľa mena pozná snáď každý Slovák, čo sa však skrýva za týmto "heštegom", vie už len málokto. Autorovým zámerom bolo prečítať Marínu dnešnými očami (a srdcom), vybrať z nej strofy, ktoré sú pre jej pochopenie najemblematickejšie a priblížiť skladbu výrazovými prostriedkami blízkymi dnešnej mládeži... Možno sa takto podarí preniesť Marínu nielen ako púhy hešteg, ale ako plnokrvné dielo k ďalším generáciám. Po tejto knižke by mali siahnuť žiaci posledných ročníkov základných škôl, stredoškoláci, vysokoškoláci, ale osloví aj širšiu verejnosť.