Politika, hospodárstvo

Vedecká monografia Redakčná rada: Čiernik Anton, Šabíková Ingrid, Turuk IgorPredmetom záujmu v tejto publikácii sú otázky výstavby a fungovania systému finančného riadenia v trhovej ekonomike. V publikácii sú aplikované teoretické i praktické poznatky týkajúce sa kontrolného systému organizácie. Vďaka komplexnému prístupu k otázkam finančnej kontroly a finančného riadenia ju možno využiť v pedagogickom procese ako aj v praxi pri formovaní efektívneho a účinného kontrolného systému organizácie.

Ekonomický a politický konflikt v nadnárodnom sveteGlobalizácia ako proces, ktorý nás obklopuje, pohlcuje celú spoločnosť, ba celý svet, a strháva ako vír štát za štátom, je ústrednou témou knihy J. Harrisa (profesora dejín na DeVry university, Chicago, USA, zakladajúceho člena a organizačného tajomníka Severoatlantickej asociácie globálnych štúdií a člena Medzinárodného výkonného výboru asociácií globálnych štúdií UK). Autor sa pokúša skúmať tento proces z hľadiska dialektiky. Známe pravidlá tohto filozofického smeru pritom v novej dobe nachádzajú moderné aplikácie. Kniha sa v prvej časti venuje nástrojom globalizácie, pričom autor považuje za jej hybnú silu nové technológie, ktoré presahujú hranice. V druhej časti J. Harris rozoberá proces, keď nadnárodný charakter začína nadobúdať aj kapitalistická trieda. Ďalšiu kapitolu autor venuje vplyvu globalizácie na národné štáty. Odmieta názor, že ide o zámerný proces. Prikláňa sa k téze, že globalizácie je dôsledkom reorganizácie výroby, teda že stojí mimo snáh budovať nový svetový poriadok, ale vyplýva z dialektických ekonomicko-výrobných procesov. V záverečnej časti predstavuje dialektický vývoj na vzostupe alternatívnych politických a ekonomických hnutí. Za novú črtu globalizácie považuje nastoľovanie autonómie zdola.

Desať najväčších omylov antikapitalistov - Rainer Zitelmann, Vydavateľ: MAFRA Slovakia a.s., Väzba: Knihy viazané, Počet strán: 352, Rok vydania: 2022 Rainer Zitelmann skúma desať najčastejších výhrad voči kapitalizmu: kapitalizmus vedie k hladu a chudobe, rastúcej nerovnosti, zbytočnej spotrebe, ničeniu životného prostredia, zmene klímy a k vojnám. Kritici tvrdia, že tento systém uprednostňuje zisk pred ľudskosťou, vytvára dominantné monopoly a podkopáva demokraciu. Zitelmann postupne skúma každý z týchto argumentov a odhaľuje kritické chyby, ktoré ich vyvracajú. Na každé obvinenie ponúka protiargumenty a využíva množstvo historických dôkazov a faktov, ktoré otvárajú oči a dokazujú, že to nie je kapitalizmus, ktorý zlyhal, ale storočie antikapitalistických experimentov.Druhá časť knihy sa zaoberá vnímaním kapitalizmu v Európe, USA, Latinskej Amerike a Ázii a vychádza z prieskumu verejnej mienky, ktorý si špeciálne objednala spoločnosť Ipsos MORI v dvadsiatichšiestich krajinách. Jeho výsledky sa v tejto knihe zverejňujú po prvý raz. Ukážka1.Kapitalizmus je zodpovedný za hlad a chudobuKapitalizmu sa často kladie za vinu, že na svete sú hlad a chudoba. Čo si o tom myslíte? Podiel svetovej populácie žijúcej v chudobe sa za posledné dekády znížil, zvýšil alebo nezmenil? V roku 2016 sa v prieskume medzi 26 000 respondentmi z 24 krajín zisťovalo, aký je ich názor na absolútnu chudobu počas ostatných 20 rokov. Iba 13 percent z nich verilo, že sa miera chudoby znížila. Naopak, až 70 percent bolo presvedčených, že sa zvýšila. Takéto chybné vnímanie bolo zvlášť výrazné v priemyselných krajinách. Napríklad v Nemecku iba osem percent respondentov verilo, že sa podiel ľudí žijúcich v absolútnej chudobe vo svete znížil. Štúdia z dielne spoločnosti Ipsos MORI viedla v roku 2017 k podobným záverom. V súlade s tým iba 11 percent nemeckých respondentov bolo presvedčených, že vo svetovom meradle sa absolútna chudoba znížila, pričom v Číne si to myslelo 49 percent opýtaných. Absolútna chudoba sa definuje pomocou nákladov na kôš základných tovarov a služieb. Každý, kto nedokáže získať tento kôš tovarov, sa považuje za chudobného v „absolútnom“ vyjadrení. Pred vznikom kapitalizmu žila väčšina ľudí vo svete v extrémnej chudobe. V roku 1820 žilo v absolútnej chudobe asi 90 percent svetovej populácie. Dnes je to menej ako 10 percent. A čo je najpozoruhodnejšie, po konci komunizmu v Číne a iných krajinách v posledných desaťročiach pokles chudoby nabral také tempo, ako v žiadnej predchádzajúcej ére ľudských dejín. V roku 1981 bola absolútna miera chudoby 42,7 percenta. Do konca tisícročia klesla na 27,8 percenta a po roku 2021 sa dostala pod 10 percent. Dôležitý je práve trend, ktorý trvá desaťročia. Je pravda, že v protiklade s pôvodnými očakávaniami Svetovej banky, ktorá tieto údaje zbiera, v posledných pár rokoch chudoba vzrástla. Stalo sa tak však najmä v súvislosti s následkami globálnej pandémie Covid-19, keďže sa situácia zhoršila v krajinách, kde už bola chudoba relatívne veľká. Aj ďalšie dlhodobé trendy poskytujú dôvod na povzbudenie. Napríklad počet pracujúcich detí na svete významne klesol z 246 miliónov v roku 2000 na 160 miliónov po dvadsiatich rokoch. Pokles nastal napriek skutočnosti, že svetová populácia v rovnakom období narástla zo 6,1 miliardy na 7,8 miliardy ľudí. Ak chceme porozumieť problematike chudoby, musíme sa pozrieť do dejín. Mnoho ľudí verí, že kapitalizmus je základnou príčinou svetovej chudoby a hladu. Majú úplne nerealistický obraz o predkapitalistickej ére. Johan Norberg, ktorý napísal knihu Progress (Pokrok), bol v mladosti antikapitalistom. Priznáva, že nikdy nerozmýšľal o tom, ako ľudia žili pred priemyselnou revolúciou. „Skôr som o tom rozmýšľal ako o dnešnej exkurzii na vidiek.“ Popredná nemecká ľavicové politička Sahra Wagenknechtová v knihe Die Selbstgerechten (Pokrytecký) uvádza, že ľudia pred kapitalizmom bezpochyby žili v odriekaní, avšak tieto podmienky oslavuje za to, že prispeli k „oveľa pokojnejšiemu, k prírode vrúcnejšiemu životu, integrovanému do súdržných spoločenstiev“, čo bolo v porovnaní s kapitalizmom „pozitívne idylické“.Vo svojej známej štúdii o postavení robotníckej triedy v Anglicku Fridrich Engels opisoval pracovné podmienky raného kapitalizmu najdrastickejšími výrazmi a maľoval idylický obraz domácich pracovníkov pred tým, ako práca so strojmi a kapitalizmus prišli ruka v ruke zničiť tento prekrásny život: „Týmto spôsobom mali robotníci celkom príjemnú existenciu, viedli statočný a pokojný život v najväčšej zbožnosti a počestnosti a ich materiálne postavenie bolo tiež omnoho lepšie ako postavenie ich potomkov; nemuseli sa prepracovávať, nerobili viac, ako sa im chcelo, a jednako si zarobili na to, čo potrebovali, mali dosť času na zdravú prácu vo svojej záhrade alebo na poli, na prácu, ktorá sama osebe bola zotavením, a mohli sa okrem toho ešte zúčastňovať na rôznych zábavách a hrách svojich susedov; a všetky tieto hry s kolkami, s loptami atď. prispeli k udržaniu zdravia a posilneniu tela. Boli väčšinou silní, dobre stavaní ľudia, ktorí sa vo svojej telesnej konštrukcii ničím nelíšili od svojich roľníckych susedov. Ich deti vyrastali na voľnom, vidieckom vzduchu a ak svojim rodičom pri práci pomáhali, stávalo sa to iba tu a tam a o osem alebo dvanásťhodinovom dennom pracovnom čase nemohlo byť ani reči.“ Engels pokračuje: „Boli to ‚vážení‘ ľudia a dobrí otcovia rodín, žili mravne, lebo nemali príležitosť žiť nemravne, keďže v blízkosti neboli krčmy ani verejné domy a pretože hostinský, ku ktorému si tu a tam zašli uhasiť smäd, bol sám ‚vážený‘ muž a väčšinou aj veľkonájomca, ktorý si potrpel na dobré pivo, prísny poriadok a včasnú záverečnú hodinu. Deti si nechávali po celý deň doma a vychovávali ich k poslušnosti a bohabojnosti.“ Mladí ľudia podľa Englesa „vyrastali spolu v idylickej prostote a dôvernosti až do sobáša“. Jedinú Englesovu negatívnu poznámku nájdeme v pokračovaní: „boli duševne mŕtvi, venovali sa iba svojim malicherným, súkromným záujmom, svojim krosnám a svojej záhradka a nevedeli nič o mohutnom hnutí, ktoré hýbalo svetom. Cítili sa príjemne vo svojom pokojnom skleníkovom živote a nikdy by sa neboli bez priemyselnej revolúcie dostali z tohto, síce veľmi romantického a pohodlného, ale jednako len človeka nedôstojného života.“ Obraz, aký majú mnohí ľudia o živote v predkapitalistických časoch, sa takýmito romantizovanými zobrazeniami zmenil na nepoznanie. Pozrime sa teda objektívnejšie na predkapitalistickú dobu v rokoch a storočiach pred rokom 1820.Chudobu v žiadnom prípade nespôsobil kapitalizmus. Existovala dlhý čas a tisícročia formovala ľudské životy. Chudoba nemá príčiny – prosperita má. Známy francúzsky historik Fernand Braudel napísal jednu zo všeobecne uznávaných prác o spoločenských dejinách od 15. do 18. storočia: Civilisation matérielle, économie et capitalisme (XVe-XVIIIe siecles) (Materiálna civilizácia, ekonómia a kapitalizmus, 15.–18. storočie, v anglickom vydaní: Civilization and Capitalism, 15th-18th Century, Vol. I: The Structures of Everyday Life). V knihe uvádza, že dokonca aj v relatívne bohatej Európe existovali neustále hospodárske poklesy a hlad. Výnosy z obilnín boli také úbohé, že dve po sebe idúce zlé úrody spôsobili katastrofu.11 Aj v takom privilegovanom Francúzsku bolo v 17. storočí 11 veľkých hladomorov a 16 v nasledujúcom. Braudel podotýka, že tieto čísla sú pravdepodobne ešte príliš optimistické. V podobnej situácii boli všetky európske krajiny. Napríklad v Nemecku mestá a štáty neustále ničil hlad, jeden hladomor striedal druhý. Mnoho ľudí verí, že k hladu a chudobe viedla industrializácia a urbanizácia. Braudel píše, že ľudia na vidieku niekedy zažívali ešte väčšie utrpenie: „Roľníci žili v stave závislosti od obchodníkov, miest a šľachty, pričom vlastné zásoby takmer nemali. V prípade hladomoru nemali žiadne iné riešenie, ako odísť do mesta, kde sa zhromaždili na uliciach a žobrali. Mestá sa čoskoro museli brániť voči takýmto pravidelným nájazdom, pričom nešlo čisto o žobrákov z okolia, ale o armády chudobných často z očividne vzdialených oblastí.“ , Ak by podmienky v mestách boli vo všeobecnosti horšie ako na vidieku, nehrnuli by sa do nich milióny ľudí. Nemecký historik ekonómie Werner Plumpe píše: „To, čo vytvorilo proletariát, nebol rozvíjajúci sa obchod ani priemysel. Vznikol samostatne v dôsledku rozsiahlej a väčšinou vidieckej nezamestnanosti. V skutočnosti industrializácia pomohla veľkému počtu ľudí uniknúť nízkej štrukturálnej zamestnanosti a chudobe a prežiť vo forme pracovnej sily. Môžeme pripustiť, že kapitalizmus išiel v ústrety chudobnému obyvateľstvu, ktoré doslova nemalo čo stratiť, ale mohlo veľa získať.“ To sa, samozrejme, vzťahovalo len na ľudí, ktorí si našli zamestnanie v mestách a boli schopní pracovať. K ostatným bol osud krutý. V Paríži vždy dávali chorých a invalidov do nemocníc. Z tých, čo boli schopní pracovať, vytvárali dvojice a zapájali ich do tvrdej, odpornej a nekonečnej driny pri čistení mestskej kanalizácie.Najväčším problémom mnohých krajín bol hlad. Vo Fínsku bol veľký hladomor v rokoch 1696 až 1697. Podľa odhadov zomrela štvrtina až tretina obyvateľstva. Aj v západnej Európe ľudia žili v neľudských podmienkach. V roku 1662 burgundskí kurfirsti hlásili kráľovi: „Vo vašej provincii tohtoročný hladomor zničil viac ako desaťtisíc rodín a tretinu obyvateľov, vrátane tých z dobrých miest, donútil jesť divoké rastliny.“ Kronikár dodáva, že „niektorí jedli ľudské mäso“. Ľudská strava pozostávala z ovsenej a iných kaší a chleba z podradnej múky, ktorý sa piekol raz za jeden alebo dva mesiace, pričom bol takmer vždy plesnivý a taký tvrdý, že v niektorých oblastiach sa musel sekať sekerou. Väčšina ľudí, vrátane tých v meste, musela prežiť s denným príjmom 2 000 kalórií, z čoho sacharidy tvorili výrazne viac ako 60-percentný podiel. Typické stravovanie prestavovalo celoživotné jedenie chleba, ešte viac chleba a kaše. Spotreba chleba bola výrazne vysoká medzi vidieckym obyvateľstvom a u najnižšej vrstvy robotníckej triedy. Podľa Legranda d’Aussy v roku 1782 jedával francúzsky robotník alebo roľník 1,4 kg chleba denne, avša

Predstavte si, že pracujete pre spoločnosť, ktorá vám dáva najvyšší plat, aký je možné vo vašej brandži dosiahnuť, a v pracovnej zmluve máte klauzulu, že keď jedného dňa z firmy odídete, dostanete rozprávkové odstupné. Nikto od vás nečaká, že budete pracovať dvanásť a viac hodín denne, nikto nesleduje, koľko dovolenky si počas roka vyčerpáte. Nemusíte si robiť starosti, či vám firma preplatí letenky alebo obedy s klientom, alebo či vám nadriadený schváli rozpočet na projekt, ktorý ste si sami podpísali. O všetkom rozhodujete vy. Spoločnosť vám vytvorí tie najlepšie podmienky na prácu, je maximálne transparentná a navyše vám kedykoľvek poskytne prístup ku všetkým kľúčovým informáciám, aby ste vedeli, ako sa firme darí. Myslíte si, že to je nereálne? Nie je. Presne takto totiž funguje Netflix s pobočkami po celom svete. So zamestnancami zaobchádza ako s dospelými a racionálnymi ľuďmi. Nenúti ich dodržiavať pravidlá a politiky bežné vo väčšine korporácií. Za to od nich očakáva len jedno – aby vždy a za každých okolností konali v najlepšom záujme spoločnosti. A za svoje rozhodnutia niesli zodpovednosť. Kniha BEZ PRAVIDIEL je príbeh firemnej kultúry aktuálne jednej z najznámejších a najpopulárnejších technologických firiem sveta, streamovacej služby Netflix. Je to príbeh, v ktorom víťazí fungovanie bez pravidiel. Príbeh plný inšpirácie a dôvodov na zamyslenie sa na tému, ako najlepšie riadiť firmu.

Začátek roku 2011 přinesl do řady arabských zemí změnu v podobě svržení několika dlouhověkých a zdánlivě neotřesitelných režimů. Byla to právě éra těchto autokratických režimů, která definovala podobu velké části Blízkého východu mnohdy už od padesátých let 20. století a která po sobě zanechala nefunkční politické instituce, občanskou společnost a do značné míry i ekonomiku. Přes odstup dvou let je stále příliš brzy na definitivní názory o povaze a dopadech revolučních událostí. Snahou autorů této knihy je především popsat různé jevy a geopolitické změny, k nimž v souvislosti s revolucemi došlo. Zabývají se důvody, které vedly k pádu tří režimů v severní Africe, ekonomickými aspekty revolucí, vývojem politického islámu (v jeho liberálních i konzervativních podobách), dopadem událostí na regionální (Izrael, Turecko) i mezinárodní aktéry (USA, EU) a konečně i íránským vměšováním v Bahrajnu a postavením Saúdské Arábie.

"Počas jesenných rozhovorov s Martinom Mojžišom, z ktorých vznikla táto kniha, som si opakovane uvedomil, ako veľmi je to, čo sa na Slovensku počas 30 rokov reálne dialo, vzdialené od toho, čo si o tom väčšina ľudí myslela a myslí. Nebolo to veselé zistenie. No súčasne som si pri každom preberanom roku pripomenul, že tu stále boli a sú krásni ľudia, ktorí manipuláciu, lož a cynizmus odmietli, hoci ich to stálo postavenie, kariéry a občas aj kredit. Oni sú dnes nádejou Slovenska, a im je táto kniha venovaná." Štefan Hríb"Keď sa rozprávam so Štefanom Hríbom, pomerne často sa smejeme. Keď sme sa rozprávali o 30 rokoch od Novembra, smiali sme sa pomerne zriedkavo. Bolo to 30 rokov slobody a demokracie, len sme s tou slobodou a demokraciou občas narábali dosť zvláštne. Slovensko, zdá sa, vie padať úplne hlboko a vstávať nie úplne vysoko. Ale to sa môže zmeniť. Obidvaja veríme, že je tu dosť slušných ľudí na to, aby sa to zmenilo už čoskoro." Martin Mojžiš

2023 : Rok, keď zomrelo Ruské impérium - Juraj Mesík, Vydavateľ: Dixit, Väzba: Paperback, Počet strán: 224, Rok vydania: 2023 Na jar 2014 Rusko anektovalo Krym, rozpútalo vojnu na východe Ukrajiny, kde okupovalo časť Donbasu a vytvorilo tam „Luhanskú a Doneckú ľudovú republiku“. V tom istom čas sa pokúšalo rukami svojich miestnych pomáhačov vytvoriť šnúru podobných „republík“ v iných oblastiach Ukrajiny – od Charkiva na severovýchode po Odesu na juhozápade. Ruský vodca Vladimír Putin v tom čase s entuziazmom rozprával o tom, že je na spadnutie vznik nového štátu Novorossija (Nové Rusko). Ten by mal odrezať zvyšok Ukrajiny od prístupu k moru, obrať ju o obrovskú časť jej ekonomického a ľudského potenciálu. Odpor ukrajinských občanov tieto plány prekazil a nijaké ďalšie „ľudové republiky“ ani Novorossija nevznikli. Rozpínavý kremeľský režim sa svojich šialených imperiálnych plánov nevzdal a v roku 2022 znovu zaútočil na Ukrajinu. Plány Kremľa na „blitzkrieg“ však stroskotali, Ukrajina už viac ako rok hrdinsky odoláva vražednej invázii z východu a karta sa začína obracať. Namiesto kremeľských halucinácií o víťazstve „ruského sveta“ sa začalo vážne diskutovať o možnosti rozpadu súčasného ruského štátu v dôsledku vnútorných turbulencií po porážke vo vojne. Ak sa tak naozaj stane, čo by mal podniknúť okolitý svet, najmä demokratický Západ? Otázka znie – kto dnes potrebuje takého agresívneho a nezodpovedného aktéra medzinárodných vzťahov ako Ruská federácia? Juraj Mesík sa vo svojej knihe zamýšľa nad tým, kam by mohol vyústiť proces vnútorného rozpadu Ruska po porážke v imperiálnej vojne proti Ukrajine. Polemický charakter autorových úvah o možných scenároch je zjavný. Nech už to však s možným rozpadom Ruskej federácie dopadne akokoľvek, historickou analýzou podložené úvahy autora o tom, že Západ tentokrát nesmie sedieť so založenými rukami ako nečinný pozorovateľ by mali byť určite vyslyšané.