Svetová klasika

V edícii Odeon vychádza výber štyroch hier Nikolaja Vasilievič Gogoľa (1809 – 1852). Obsahuje asi najznámejšieho a najhranejšieho Revízora (1836), ďalej Odchádzanie z divadla po predstavení novej komédie (1842), text, ktorý k Revízorovi patrí, lebo ho autor napísal ako svoju repliku v dialógu s kritikou práve na túto hru, ako aj dva azda tiež najčastejšie hrané autorove dramatické diela – trpké a neveľmi láskavé komédie Ženba (1842) a Hráči (1843). Tieto sociálnokritické hry spred dvoch storočí, verne odrážajúce autorovu geniálnu schopnosť spojiť nespojiteľné – humor a plač –, až zarážajú svojou aktuálnosťou. Odpovedajú na naše pocity, sebareflexiu, neúprosne nám ukazujú, akí sme boli a akí stále sme. Gogoľ je človekom aj 21. storočia a jeho hry majú nezastupiteľné miesto nielen na súčasných divadelných scénach, ale v tlačenej podobe aj v našich knižniciach. Z ruského originálu Revizor, Teatraľnyj razjezd posle predstavlenija novoj komedii, Ženiťba, Igroki (in: Nikolaj Vasiľjevič Gogoľ: Polnoje sobranije sočinenij v 14 tomach, 2011) preložil Ján Štrasser. Doslov napísala Mária Kusá.

Pamätaj si tento deň. Pamätaj si ho dobre. Prerozprávaš ho budúcim generáciám. Dnes ráno o 8.00 nás zavreli do geta. Teraz žijem v ňom. Svet je odo mňa oddelený a ja som oddelená od sveta. Reňa je mladé dievča, ktoré sníva o tom, že jedného dňa sa stane poetkou. No je židovka, žije v Poľsku a píše sa rok 1939. Keď Rusko a Nemecko okupovali jej krajinu, Renin svet sa nadobro rozpadol. Uteká z Przemyślu, aby sa vyhla nočným bombovým náletom, je svedkyňou zmiznutia iných židov a napokon sleduje, ako sa vytvára geto. Na pozadí hrôz vojny sa však odohráva aj krásny príbeh. Reňa začína písať, prvý raz sa zamiluje. Zygmunt ju pobozká len pár hodín pred príchodom nacistov do mesta a napokon sa stane autorom poslednej kapitoly v Reninom denníku.Našli ho len nedávno, okamžite sa však stal klasikou literatúry o období holokaustu. Jednoduchým a jasným štýlom podáva autentické svedectvo o hrôzach vojny, ale tiež o poetickom živote, ktorý existuje aj v tých najtemnejších časoch.

Cestopisné poznámky Sándora Petöfiho (vlastným menom Alexandra Petroviča) z roku 1845 a jeho Listy z ciest z roku 1847 vyšli v Maďarsku v mnohých vydaniach, na Slovensku doteraz iba v maďarskom jazyku v roku 1987. Edičný zámer vydať Putovanie Sándora Petöfiho v preklade do slovenčiny vznikol v spolupráci Spolku slovenských spisovateľov a Maďarského zväzu spisovateľov, za výraznej pomoci Maďarského inštitútu v Bratislave. Cestopisy, zachytávajúce krajinu, prírodu i človeka s toľkou láskavou bezprostrednosťou a básnickou inšpiratívnosťou, prezrádzajú takmer všetko o osobnosti ich autora, o jeho schopnosti precízne pozorovať a opísať videné, jednoducho o jeho mimoriadnom talente.Autor vo svojich listoch nachádza svojský svet: ako básnik láskyplne žasne nad tajomstvami prírody, ktorá ho (ako píše) naučila, že poézia je „grammatica mystéria sveta“. Ako píše editor Putovania Sándora Petöfiho Miroslav Bielik, „Petöfiho listy môžeme vnímať ako diela na rozhraní poézie a prózy, veď zážitky, ktoré v nich opisuje, zvečnil aj vo svojich básňach.“ Knižné vydanie dosiaľ v slovenčine nepublikovaných Petöfiho dobových cestopisných textov je prvým krokom k budúcemu súbornému vydaniu celého jeho básnického diela.